Tento človek keď išiel – tak sa mu všetci najvyšší nemeckí esesáci klaňali a oficieri salutovali…
Ako pilot slovenských vzdušných síl bol skutočným Esom a Hviezdou slovenskej fašistickej armády v druhej svetovej vojne. Až pokým, keď bojoval na východnom fronte po 9-tich potvrdených zostreloch, ktoré ako sa neskôr vyjadril ho vôbec netešili, sa rozhodol a preletel na sovietsku stranu.
Tam po tvrdých a ťažkých vyšetrovaniach a vypočúvaniach „o ktorých sa v normálnej hrdinskej literatúre ani nepíše“ a o podobných chodili správy aj o EMILOVI MELICHEROVI, sovietske vyšetrovacie a vypočúvacie orgány neprejavili najmenší záujem a pochopenie nad jeho obdržanými vyznamenaniami a údajne hovoril, že ho aj bili – Železný kríž, I.trieda /1943/ Nacistické Nemecko, Eiser Kreuz, II.klasse /1943/ Nacistické Německo, Medaila Za hrdinstvo, II.stupeň, Slovenský štát,
resp. sa ich rozhodli oceniť tým, že mu najskôr navrhli a vybavili miesto v pravom sovietskom GULAGU.
Nakoniec ho pred odvelením do pravého sovietskeho GULAGU zachránilo SNP, kde sa už na Slovensku príprava naň dostala do takého štádia, že ho musela už aj Moskva akceptovať a nemohla prehliadať. Moskva a maršál ŽUKOV a KONEV nemali pôvodne najmenší záujem na vzniku akéhokoľvek povstania na Slovensku, ale vzorná a takmer nadštardantná spolupráca UKRAJINSKÉHO ŠTÁBU PARTIZÁNSKEHO HNUTIA so sídlom v KYJEVE,/ preto aj tvrdím, že RÓBERT FICO sa mal ísť poďakovať za oslobodenie Slovenska v prvom rade do KYJEVA/ a tzv. Jánošíkovských, teda partizánskych družín, ako i Zakarpatská Ukrajina, ktorá bola predtým súčasťou Československa nadobudla už takých rozmerov, ktoré sa nedali neakceptovať.
A tak bol ALEXANDER GERIČ – aspoň podľa internetu zhodený v Júli 1944 na Strednom Slovensku a v Auguste 1944 – podľa slov mojej matky, tajne ubytovaný na povale Domu na DETVIANSKEJ 33, o dva roky mladším bratom EMILA MELICHERA – MICHALOM, s ktorým ho spájala nejedna lumpáreň, či férovka v neďalekej krčme NA VŔŠKU v Piešťanoch.
Tu však ho už nečakali – ako vojenského zbeha, kľaňačky ESESÁKOV a salutovanie nemeckých oficierov a lampasákov, či sliz a uznanlivé poklepávanie, či Poldecáky Pieščancov na VRŠKU, ale neskonale tvrdšie bojové doslova sparťanské podmienky. Moju matku vždy neskonale mrzelo, keď na tieto udalosti spomínala, že jej brat MIŠO ubytoval ŠAŇA na povale, kde sa ukladalo po žatve obilie a tak byľky, resp. kostrnky z dovezenej pšenice sa mu dostali aj za košeľu, čo dokázalo byť vskutku veľmi nepríjemné. A keď si na to u MIŠA sťažoval, tak dostal iba strohú odpoveď: „A ČO TI ICH JA MÁM DÁVAŤ DOLE A OBERAŤ?“
Pre lepšie pochopenie a vysvetlenie situácie dodávam, že vzorný kresťaň-katolík JANKO MIŠURA Bonzák a Vyťažovatel a pjéščanskými úradmi chránená Volavka, v tom čase na Detvianskej ulici ešte vôbec nebýval. Postupným odchytávaním a presvedčovaním na povinnej vychádzke svojich KAMARÁTOV – PIEŠŤANSKÝCH LETCOV a ostatných kolegov sa im podarilo informovať o prípravách povstania, takže keď SNP bolo skutočne vyhlásené, bolo jeho zásluhou, že drvivá väčšina piešťanských letcov do neho skutočne išla. K tomu, prečo so sebov nevzali aj lietadlá garážované na piešťanskom letisku sa nemienim vyjadrovať, lebo sa na túto tému viedlo už mnoho diskusií a polemík. Skôr ma veľmi mrzí, že to nejaké cvičné, podradné lietadlo, ktoré mu dali, aby sa ním dopravil do B.B. nemalo v poriadku nie-len svetlá, ale ani výškomer a taký „letec pár excelence“ akým ALEXANDER GERIČ nesporne bol, paradoxne zahynul 29.8. 1944 nad obcou Ladce na deň presne, kedy pplk.GOLIAN a sním celý riadiaci tým – vyhlásovali SNP.
/Ak by ste však chceli vidieť, ako naša ARMÁDA SR hrdinsky bojuje proti svojim zradcom, dezertérom a tým, ktorí ju v ťažkých chvíľach hanebne opustili a zradili, pričom EMIL MELICHER sa tam aj narodil – tak vrelo odporúčam ako TIP NA VÝLET, navštíviť DETVIANSKU 33 V PIEŠŤANOCH./
Celá debata | RSS tejto debaty